Takmer storočná výpoveď o povahe slovákov je stále aktuálna v tvorbe dramatika Jána Palárika, ku ktorej sa vracia trnavské divadlo s rovnomenným názvom. Túto emblémovú postavu dejín slovenskej dramatickej tvorby stvárnil herec Michal Jánoš cez ľudský portrét obyčajného človeka so všetkými jeho slabosťami.
V inscenácii Palárik (a to jeho teátro) ste stvárnili hlavnú postavu. Ako vnímate tento dramaturgický výber a aký máte názor na uvádzanie slovenskej klasiky?
Veľmi oceňujem, že sa Jakubovi Nvotovi, ako realizátorovi konceptu a inscenačného textu, podarilo nájsť také materiály a postrehy zo života Palárika, ktoré ho spravili živou postavou a človekom s reálnym príbehom. Neostal tak len autorom veselohier alebo kňazom, ktorý sa snažil o zmier medzi katolíkmi a evanjelikmi. Spoznali sme jeho osobné pnutia, ťažkosti, motivácie. Svojím spôsobom sme priniesli aj nový náhľad na jeho tvorbu. Myslím si, že po zhliadnutí tejto inscenácie sa splní zámer, ktorý sme si stanovili, a to nahliadnuť za tých pár poznámok pod čiarou a hlbšie pochopiť podnety, ktoré viedli Palárika k napísaniu takých hier práve v dobe, v ktorej žil. Pridanou hodnotou bolo zistenie, že veci, s ktorými zápolil, sú stále aktuálne.
Vidíte v tvorbe Palárika paralely k súčasnému stavu slovenskej spoločnosti?
Vidím ich najmä v neustálom súboji voči niekomu, niečomu, pričom človek často ani nevie pomenovať dôvod tohto boja. Vystihuje to jedna Palárikova veta: „Chcete povedať, že nikdy neprídeme k zmiereniu, že nikdy nikto neustúpi, aby nemusel priznať, že prehral, aby nemusel preukázať slabosť?“ Ústupok voči druhému či vzájomné hľadanie prienikov je stále považované za nejaký súboj, v ktorom musí mať niekto navrch. Z osobného hľadiska je pre mňa z jeho života veľmi silným odkazom to, že aj napriek márnosti a nepochopeniu nevzdal súboj samého so sebou a nenechal sa znechutiť. To je niečo, čo je stále potrebné pripomínať ľuďom. Pretože spoločnosť sa nemení a na Slovensku dochádza k zmene ťažšie.
Inscenácia je autorským projektom, v ktorom sa text orientuje na historické reálie a osobné prežívanie človeka žijúceho v danej dobe. Bolo niečo v jeho živote, čo vás s ním ľudsky prepojilo?
Áno, v pocite, keď si človek uvedomí, že všetka jeho snaha, všetko úsilie, ktoré vynakladá, sa môže vymazať jednou udalosťou, jedným skutkom. Či už si za ten skutok môže sám, alebo ide o niečo, čo sa mu udialo bez jeho pričinenia. Obdobná situácia determinovala aj Palárikov ďalší osud. Tento pocit poznám a je vo mne zakorenený od detstva. Keď sa snažíte žiť svoj život bezchybne, a potom príde prehra, tak sa ide ďalej veľmi ťažko, pretože máte pocit, že vás zlyhanie určuje už naveky. Práve tento pocit robil pre mňa Palárika ľudskejším. To bol ten moment, cez ktorý som sa s ním vedel stotožniť.
V Divadle Jána Palárika ste mali možnosť spolupracovať s rôznymi režisérmi, ktorí majú jedinečné rukopisy. V čom bola spolupráca s Jakubom Nvotom osobitá?
Pre mňa to bolo veľmi zásadné stretnutie, ktoré ma naplnilo obrovskou chuťou tvoriť. Skutočnosť, že v divadle sú ešte stále ľudia, ktorí ho vnímajú tak ako Jakub. Jeho spôsob je pre mňa veľmi vzácny, ojedinelý. Myslím si, že je jediný, kto zmýšľa vyváženým spôsobom, v ktorom svet toho pekného obohatí aj o druhú stranu mince bez toho, aby sa stratila nádej. Zároveň je obrovský praktik. Každú jednu vec, predstavu či emóciu vie konkrétne vysvetliť a naviesť herca tak, že sa má čoho chytiť. Takže pre mňa bola tá spolupráca jedna z najvýznamnejších, akú som zatiaľ vo svojej hereckej profesii zažil.
Hrať „doma“ a následne na zájazde či festivale je iné aj z hľadiska rôznorodého diváka. Čo vám ako hercovi prinášajú kontakty s iným publikom?
Môže sa stať, že si niekto po predstavení položí otázku, prečo hrať v dnešnej dobe o cirkvi a kňazoch a povie si, že ho to nezaujíma. Myslím si ale, že to nie je prípad tejto inscenácie, pretože vypovedá predovšetkým o živote. A čo sa týka pôsobenia na festivaloch, je to vždy zážitok a samozrejme aj stres. Musíte si zvyknúť na nové prostredie a následne si uvedomíte, že svetlá sú inak, technika tiež. Zároveň vzniká zaujímavá umelecká konfrontácia. Možnosť, že toľko divadelníkov bude sedieť naraz na vašom predstavení, existuje asi len na premiére. Publikum je na festivale oveľa viac divadelné, vďaka čomu viac vyznejú jednotlivé nuansy.
Za rozhovor ďakuje Alžbeta Vakulová