Maďarské divadlo je oproti slovenskému často oveľa odvážnejšie a expresívnejšie. Potvrdila to aj inscenácia Woyzeck, v ktorej stvárnil hlavnú postavu herec Peter Oszlík.
V Jókaiho divadle v Komárne si hosťoval viackrát. V čom vidíš rozdiel v prístupoch slovenských a maďarských režisérov?
V Komárne som začínal ešte pred školou, po maturite som tam robil rekvizitára a potom ako herec-elév. Bola to dobrá škola a zažil som tam kultové predstavenia. Po škole som išiel do Nitry a po dvadsiatich rokoch ma zavolali naspäť na hosťovačku. Najprv to boli Tóthovci od Örkénya, kde som dostal rolu Majora, a potom vzápätí to bol tento Woyzeck, v réžii Attilu Béresa. On robil Tóthovcov aj Woyzecka už pred rokmi. Hoci bola forma veľmi podobná, nerobil kópiu. Spolupráca s ním bola úžasná. Osobne dlho čakám na režiséra, ktorý ma vytrhne z komfortnej zóny. A pri ňom sa mi to podarilo. „Prefackal“ ma, že sa dá ísť na to aj inak. Budem krutý, ale podľa mňa schoval do vačku všetkých slovenských režisérov.
Existuje podľa teba nejaký rozdiel medzi slovenským a maďarským herectvom?
Hoci je maďarčina môj materinský jazyk, dvadsať rokov som hral iba v slovenčine, takže to bola výzva. Osobne nevnímam rozdiel, ale napríklad moja žena mi povedala, že som úplne iný a že mám aj iný hlas, keď hovorím po maďarsky. Hlavný rozdiel je podľa mňa v tom, koľko rokov má slovenské divadlo a koľko maďarské. Myslím si, že ako slovenské divadlo sme mladší a môžeme si dovoliť ešte „pubertálne“ chyby. Maďarské divadlo vnímam v niečom ako odvážnejšie, aj čo sa týka formy alebo výberu tém. Mám pocit, že na Slovensku sme „predpostratí“ – len, aby sme nikoho neurazili a boli korektní.
O Büchnerovi sa hovorí ako o nadčasovom revolucionárovi a pritom sa nedožil ani 30 rokov. V čom vidíš v jeho tvorbe a konkrétne vo Woyzeckovi paralely k súčasnému stavu slovenskej spoločnosti?
Myslím si, že všetci sme Woyzeckovia. Bolo strašné, keď som si uvedomil, ako žijem – skúšam, hrám, točím, učím, potom dieťa… Všetci ideme v jednom kolese a stáva sa nám to isté, čo Woyzeckovi – že zrazu urobíme všetko pre to, aby sme mali niečo konkrétne, fyzické, ale popritom sa nám rozpadne vzťah alebo nemáme energiu na dôležité veci. Človek príde domov, je úplne zničený a nemá ani čas sa pohrať so svojím dieťaťom.
V inscenácii Woyzeck je mnoho fyzického pohybu. Ako si sa chopil tejto výzvy?
Je to pre mňa pomôcka. Na začiatku bežím asi 15 – 20 minút, ale je to super! Keď mám pred predstavením trému, tak sa vďaka tomu fyzicky uvoľním a všetka nervozita opadne. Predstavenie je náročné skôr psychicky než fyzicky.
Woyzeck je veľmi dramatická postava, zažívajúca až k existenciálnu krízu a beznádej. V tvojom repertoári sú ale aj postavy tragikomické či až groteskné. Ktorá z týchto polôh je ti najbližšia?
Samozrejme, sú postavy, ktoré mám radšej, ale vždy sa sústredím na výkon v daný večer. Woyzecka mám rád a dobre sa mi hrá, ale aj v Nitre mám vynikajúce postavy, alebo s Teatro Tatro. Som šťastný, že je to také rozmanité.
Popri hereckej praxi sa venuješ aj pedagogickej činnosti. Okrem toho máš skúsenosť aj so študentmi a študentkami herectva na VŠMU, s ktorými ste spolupracovali pri inscenácii Woyzeck. Ako vnímaš najmladšiu potenciálnu hereckú generáciu?Učím na konzervatóriu. Tam prichádzajú štrnásťroční, ktorých snom je často Hollywood. Mne sa vždy podarí ten sen rozbiť. Hovorím im, že keď ich nezoberú na vysoké školy, tak pôjdu vykladať tovar do Tesca. Myslím, že Lidl a Tesco by mali dotovať tieto umelecké školy… (smiech) Keď sa im chce pracovať, tak mi dajú veľa energie. V rámci spolupráce na Woyzeckovi bolo stretnutie so študentmi z VŠMU veľmi inšpiratívne. Všimol som si, že sú úplne iní, ako som bol ja v ich veku. Nie sú takí vystrašení, majú gule aj názor. Je to úplne iná generácia.