V súčasnosti tvorcovia stále viac siahajú aj po nedramatických predlohách. Nielen o tejto téme, ale aj o tom, kde je a kam sa vyvíja slovenské divadlo a herectvo vo vzťahu k slovu, klasike a dramatickosti uvažuje dramaturg Miro Dacho.
Tento ročník Platformy ste sa rozhodli venovať herectvu a diskusiám dali podtitul „krízy a výzvy“. Čo vás viedlo k voľbe tejto témy?
Myslím, že tému herectva som navrhol ja, a to asi pred tromi rokmi. Lukášovi Brutovskému sa zapáčila – ako praktizujúci režisér sa pravidelne konfrontuje s hercom a jeho vývojom. Lukáš sám otvoril diskusiu slovami, že „divadlo je permanentne v kríze, je to jeho základná charakteristika“. V krátkej histórii slovenského profesionálneho divadla vznikli viaceré zaujímavé generácie a dodnes počúvame o niektorých výkonoch, ktoré diváci a diváčky videli pred desiatkami rokov a silne ich zasiahli. To, akú podobu malo herectvo v minulosti a kam sa vyvíja, je základným podnetom pre naše uvažovanie o tom, prečo má napríklad kvantitatívne a kvalitatívne najkomplexnejšia generácia slovenských hercov a herečiek dnes už okolo 80 rokov. Súvisí to aj so slovom a jeho váhou, ktorá je, myslím, dnes vo veľkej miere na ústupe. Kladieme si tiež otázky, či sú dramatický text a dramatická postava ešte zaujímavé a či súčasný mladý herec túži hrať niektorú z veľkých dramatických postáv, alebo či sa dnes skôr prikláňame k divadlu, ktoré sa vyjadruje iným spôsobom – pohybom, tancom, spevom, hudbou.
V rámci režisérsko-dramaturgických tandemov, najmä s Lukášom Brutovským a Jánom Luteránom, siahate často po prozaických predlohách alebo spoluvytvárate autorský text. V čom sú tieto prístupy pre teba podnetnejšie oproti uvádzaniu klasických dramatických textov?
Vždy to závisí od konkrétnej konštelácie. Niekedy pracujeme s dramatickým textom, hoci aj niekoľko storočí starým, a niekedy sa venujeme adaptácii alebo novému autorskému dramatickému textu. Nie som vyhranený zástanca jedného alebo druhého. Nemyslím si, že dramatický text je de mode, ale ani to, že je neodškriepiteľným základom divadla. Tiež nie som presvedčený o tom, že autorské divadlo je spasiteľské. Príťažlivá je pre mňa ich kombinácia, ktorá vždy súvisí s hľadaním.
Myslíš, že dokáže (a má) byť divadlo spoločensky reflektívne a reaktívne?
Každý by asi na túto otázku odpovedal, že určite áno. Pretože nikto asi nemá dôvod trvať na tom, že divadlo má byť skanzen či archaická, akademická, pokiaľ možno nudná alebo pseudohistorická entita.
Na festivale sú tento rok súčasťou hlavného programu dve inscenácie, na ktorých si sa dramaturgicky podieľal – Idioti z NDKE a Iokasté z SKD. V Idiotoch ste pracovali s ironizovaním spoločnosti, ktorá stále nie je ochotná akceptovať inakosť. Iokasté zase s nadhľadom pomenúva pretrvávajúcu toxickú maskulinitu. Čo podľa teba prináša divadlu irónia?
Irónia je istá forma komunikácie a spôsob nazerania na svet. Je to nástroj, ktorý vie byť podnetný, pretože v rámci ironizácie sa kumuluje energia. Irónia vie byť štipľavá a to je na nej pravdepodobne aj príťažlivé – byť ironický zoči-voči niekomu alebo niečomu uvoľňuje nazbierané napätie a zároveň, či chceme, či nie, je aj akýmsi prejavom útoku spojeným s rizikom pocitu nadradenosti.
V posledných sezónach je jednou z tém v slovenskom divadle aj reflexia našej národnej minulosti. Ty máš skúsenosti s tvorbou naprieč celým československým priestorom. Vnímaš nejaké regionálne špecifiká v rámci divadiel alebo publík v súvislosti s touto témou?
To je otázka ako šitá na Rastislava Balleka a Petra Pavlaca, aby pohovorili o reakciách divákov na inscenáciu Kocúrkovo. My sme zatiaľ, bohužiaľ, nemali to šťastie vytvoriť inscenáciu, ktorá by bola aspoň malým škandálom. Máme pár negatívnych reakcií, napríklad pri Palárikovom Drotárovi v Divadle Andreja Bagara v Nitre. Tam sme hyperbolicky zobrazili reakcie ostatných postáv na postavu Žida. Niektorým divákom a diváčkam sa ale zdalo, že je to akýsi prejav nášho antisemitizmu. A naposledy, na prvej repríze Bačovej ženy odišla jedna staršia dáma po 10 minútach a zverila sa režisérovi Brutovskému s tým, že „takto určite nie, že oni majú klasiku v krvi a že takto to vyzerať nemôže“.
Za rozhovor ďakuje
Alexandra RYCHTARČÍKOVÁ