V súčasnosti sa čoraz viac hovorí o udržateľnejšom spôsobe života, no téma ekológie býva často skôr predmetom diskusií než konania. Divadlo v tomto smere nie je výnimkou. Teatrológ a dramaturg Milo Juráni sa tejto téme na Slovensku venuje azda najaktívnejšie. Vedie výskumný projekt Antropo(s)céna, výsledkom ktorého je aj praktický manuál pre divadlá, ktoré sú odhodlané podstúpiť „zelenú zmenu“.
V rámci výskumného projektu Antropo(s)céna ste skúmali udržateľnosť v divadlách na Slovensku. Do akej miery sú slovenské divadlá ekologické?
Slovenské divadlá sú v princípe ekologické a udržateľné, ak ich porovnáme napríklad s tými na západe. Ja rád hovorím, že je to trochu taká „z núdze cnosť“. Totiž myslím si, že v slovenských divadlách niet peňazí na rozdávanie a s tým idú zväčša ruka v ruke aj riešenia ako ušetriť. To sa týka napríklad materiálov ‒ ako čo najdlhšie využívať niektoré rekvizity, ako ich čo najdlhšie zachovať a potom znovu použiť. Zároveň je tu ale ešte niekoľko oblastí, v ktorých je možné sa zlepšovať. To sa netýka iba budov, ktoré sú najväčšou témou udržateľnosti, ale aj samostatnej inscenačnej praxe a prevádzky.
Je ekodramaturgia v našom kontexte skôr o obsahu inscenácií alebo ide aj o praktické riešenia?
Sú divadlá, ktoré aplikujú už aj praktické riešenia. Spomeniem Divadlo Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene a Divadlo Andreja Bagara v Nitre, ktoré už majú istý typ environmentálnej politiky a stratégie. To znamená napríklad spôsob komunikácie, že chcú robiť veci udržateľnejšie ‒ šetriť energie, materiál, viac pracovať s fundusom. Potom je tu napríklad zaujímavý tohtoročný cyklus Slovenského komorného divadla v Martine – Recyklus. Ide o to vytvoriť tri inscenácie v jednej a tej istej scénografii. Tu sa vlastne opäť dostávame na hranu tej otázky, či sa dá oddeliť ekodramaturgia od témy, a teda, či sa dá oddeliť v rámci ekodramaturgie téma od formy. V prípade SKD sa žiadna z tých inscenácií ekológii priamo nevenuje. Napriek tomu, je to ako „ťah“ smerom k udržateľnosti silné gesto. Zároveň existujú inscenácie, napríklad zvolenská Sme krajina, ktorá je založená vyslovene na téme jednej rieky a jej príbehu. Generalizovať sa teda nedá, či je to na Slovensku viac o témach alebo o forme, či konkrétnych riešeniach. Hlavne, všetko je ešte stále na začiatku.
V rámci projektu Divadelného ústavu a Inštitútu cirkulárnej ekonomiky o možnostiach zelenej divadelnej praxe ste vytvorili aj Sprievodcu. Aké sú konkrétne možnosti, ktoré by divadlá boli schopné individuálne vykonať?
Tento manuál má 50 strán, to znamená, že vymenovať všetky, je tu nemožné. Je rozdelený na časti. Na začiatku je desať praktických rád, ako začať. Tam sú naozaj banality typu – od zavedenia vlastných šálok v miestnej kantíne, aby sa nemuseli využívať jednorazové riady, obdarovania tímu opakovateľne použiteľnými fľašami, cez minimalizáciu spotrebných rekvizít až po zdieľanie vecí, ktoré je možné zdieľať, atď. Potom už prechádzame k tvorbe inscenácií, prevádzke, akým spôsobom tieto veci komunikovať a kde na to možno aj zohnať peniaze. Častý problém na Slovensku je, že to nie je ani tak o tom, že by divadlá nechceli, ale o tom, že kapacity, ktoré ľudia alebo divadlá musia do toho na začiatku vložiť, sú pomerne dosť veľké, chce to veľa energie. Ideálne by bolo, keby malo každé divadlo svojho ambasádora udržateľnosti.
Akým spôsobom budete Sprievodcu uvádzať do praxe?
Sprievodca sa musí do praxe uvádzať sám. My, samozrejme, máme na pláne ponúknuť divadlám prezentácie a workshopy – nejaké možnosti, kde naznačíme, ako ho používať. Je však napísaný takým spôsobom, aby bol veľmi ľahko použiteľný, navyše priamo viazaný na slovenský kontext. To znamená, že je možné sa tam dozvedieť jednak viac k daným témam, ale aj nájsť konkrétne centrá udržateľnosti, respektíve rôzne odkazy na cirkulárne centrá na Slovensku.
Za rozhovor ďakuje
Ivana TOPITKALOVÁ