Režisér Marián Amsler je jednou z najvýraznejších režijných osobností strednej generácie.
Okrem mnohých úspešných inscenácií v kamennom divadle vytvoril aj viaceré inovatívne,
vizuálne bohaté tituly na slovenskej nezávislej scéne.
Inscenujete dramatizácie klasických románov, ale aj súčasnú drámu. Máte skúsenosti aj s autorskými projektmi. Existuje nejaký kľúč, podľa ktorého si vyberáte texty?
Tým, že robím na „voľnej nohe“ a spolupracujem s viacerými divadlami, tak vždy jednu-dve sezóny dopredu riešime, čo budeme robiť. Zároveň mám šťastie na dobrých dramaturgov a dramaturgičky, ktorí a ktoré ma poznajú tak, že vieme nájsť spoločné styčné body – o čo máme záujem, čo by mňa ako človeka zaujímalo, aké témy či postavy. Je pre mňa dôležité, aby to komunikovalo zároveň aj s divákmi. Je veľmi náročné nájsť dobrú súčasnú hru alebo takú, ktorá by ma naozaj oslovila po obsahovej stránke a zároveň bola pre mňa aj výzvou. Ako režisér sa rád popasujem s novými, nezvyčajnými textami alebo formami či prístupmi. Súčasná dramatika sa posúva a prichádzajú nové tendencie a dramatické princípy, ku ktorým sa snažím hľadať iný kľúč. V rámci inscenovania pri autorskej tvorbe postupujem podobne. Určím si témy, postavy alebo príbeh, o čom by som chcel inscenáciu urobiť a ďalej sa nechávam inšpirovať spolupracovníkmi alebo hercami. Myslím, že to je zmysel autorskej tvorby, vychádzať z ľudí, s ktorými pracujete, netlačiť ich do nejakej vašej predstavy. Sú rovnocenní k vám ako režisérovi.
Aj napriek tomu, že režírujete vo veľkých kamenných divadlách, a navyše aj v zahraničí, stále pôsobíte aj na slovenskej nezávislej scéne. Čo vám to prináša?
Práve strach z toho skamenenia. Musím ale povedať, že divadlo na Slovensku sa za posledných dvadsať rokov neuveriteľne posunulo. Divadlá sa dramaturgicky aj technicky veľmi vyvinuli a vyvíjajú, rovnako aj režijné prístupy. Napokon, mení sa aj herectvo. Mám pocit, že to, čo si môžem dovoliť urobiť v malom kolektíve nezávislého divadla, má vplyv aj na moju prácu vo veľkých kamenných inštitúciách. Čiže to neodlišujem. Zároveň sa vyhýbam mainstreamu alebo s ním vedome pracujem. Snažím sa udržať si nejaký ten režijný štandard, nepoľaviť z kvality, nech už ide o akýkoľvek druh divadla.
Na festivale ste uviedli inscenáciu Nikdy Navždy. Inscenácia je sondou do duše súčasného človeka, ktorý musí napriek obrovským snahám neustále čeliť beznádeji, bezvýchodiskovosti. Prečo tento text, a zároveň, autorský vstup doň?
Falk Richter je môj obľúbený súčasný nemecký autor. V DPM už v minulosti robili inscenácie jeho textov, ja som tiež robil už asi tri jeho texty v iných divadlách. Bola to celkom jasná voľba. Jeho tvorba by sa naozaj dala nazvať politickým alebo angažovaným divadlom. Vyjadruje sa k veľmi aktuálnym, aj svetovým témam. Tento dramatický text je starší, z roku 2014, a rozpráva primárne o izolácii, ktorá vzniká z komunikácie ľudí prostredníctvom virtuálnych sietí a zoznamiek. Pre nás dostala východisková situácia nový význam po tom, čo sme tu dva roky bojovali o záchranu živého umenia počas pandémie covidu. Komunikovali sme aj s autorom, veľa vecí sme upravovali, pridávali. Sú tam aj nejaké texty z iných Falkových hier, ktoré nám sám ponúkol. Tým, že tiež pracuje autorskou kolektívnou metódou, jeho hry nie sú fixne dané. Väčšina z týchto autorských inscenácií vzniká v skúšobnom procese. On ich potom spätne zapisuje a vydáva. Mám pocit, že sú to skôr textové materiály, východiskové témy alebo monológy. Postavy bývajú aj nekonkrétne, čo prináša slobodu pri inscenovaní textu, možnosti s ním ďalej pracovať a zároveň ho nezneužiť.
Vo vašich inscenáciách je veľmi silná aj vizuálna stránka, pracujete aj s filmovými postupmi a čoraz viac aj s pohybom. Aký význam má pre vás vizuálna identita v divadle?
Divadlo vnímam veľmi komplexne a nie som zástancom toho, že ho tvorí len herec a jeho vášeň. Mám pocit, že komplexnosť výpovede je naozaj často skrytá aj vo výtvarnom videní. Všetky znaky, metafory, symboly, atmosféry a nálady dostávate do inscenácie práve cez vizuálnu identitu a aj prostredníctvom hudby. Pohyb sa pre mňa stáva čoraz dôležitejším práve preto, lebo pracuje s rečou tela, pohybom, gestom a otvára nové možnosti výkladu alebo uvažovania. Pre mňa bol najväčším experimentom Čechovov text Tri sestry, hra, ktorú sme inscenovali v SKD pred rokom. Spolu s choreografkou Stankou Vlčekovou sme sa snažili tento realistický text interpretovať práve cez pohyb, ktorý nie je úplne realistický a vytvára zvláštne pnutie medzi replikami, situáciami a dialógmi. Zdá sa mi, že pohybové vyjadrenie prinieslo istú kvalitu a minimálne pre nás tvorcov to bol veľmi inšpiratívny proces.
Za rozhovor ďakuje
Ivana Topitkalová