Jana Oľhová. Môže to znieť ako klišé, no túto profilovú osobnosť Slovenského komorného divadla a celkovo slovenskej divadelnej scény skutočne predstavovať netreba.
Inscenácia Iokasté je výsledkom spolupráce SKD Martin a Městských divadel pražských. Ako vnímate túto spoluprácu?
Sama som bola prekvapená, že konečne niečo vzniká medzi divadlami. Vždy sa hovorí o tom, aké by bolo fajn, keby sa herci stretávali na nejakom projekte, no nikdy k ničomu nepríde. Každý je zaneprázdnený, každé divadlo má svoj ferman, nedá sa to absolútne skĺbiť. Takže toto je malý zázrak, že sme boli vyzvaní, aby sme niečo takéto vyskúšali. Režisér Lukáš Brutovský túto hru aj napísal, čo asi tiež nebolo jednoduché. Mohol si vybrať akúkoľvek antickú postavu, no skončili sme pri Oidipovi a Iokasté.
Aký máte názor na interpretáciu antických mýtov cez súčasnú optiku?
Nesmierne mi imponuje, že sú tam presahy antiky a súčasného diania, pretože my sa tej antiky trošku bojíme a režiséri si na tom väčšinou „vylámu zuby“. Aj keď sme v škole robili antiku, nikdy sme ju nedokázali úplne uchopiť. Bolo tam treba dodržiavať gestá, celý ten kultúrny úzus. Skrátka, nevedeli sme sa do toho vciťovať, lebo bolo ťažké si to predstaviť. Napríklad monológ Antigony a Ismény, ako sa rozhodovali o pochovávaní brata, je veľmi ťažký, všetko sme si len tak veľmi zvláštne predstavovali. Aj som sa na začiatku projektu trochu zľakla, že pôjde o antiku, no odľahlo mi, že to bude súčasné.
Ako sa vám pracovalo s týmto formálne veľmi špecifickým textom?
Bola som šokovaná, že Lukáš dokáže takéto niečo napísať. Keď som sa ja snažila niečo napísať, napríklad v puberte nejaký text piesne, po prečítaní s odstupom času som si povedala, že čo za hlúposti som to písala. Ale to poznáme asi všetci. No Lukáš to vie a vznikol tak básnický, poetický text. Predstavovala som si, ako ho to vôbec mohlo napadnúť. Myslím, že to písal niekde v lese v Slovenskom raji. Asi musel byť sám, premýšľať o tom.
Inscenácia Iokasté prejavila ambíciu dať hlas ženskej hrdinke a postaviť túto tému do popredia. Ako vnímate fakt, že sa na tvorbe tejto inscenácie podieľali prevažne muži?
Museli by sme nájsť skvelú ženu, ktorá by vedela takúto hru napísať. Ako hovorím v inscenácii, ženský príbeh bol napísaný mužskou rukou a žena bola iba tragická maska. Rozprával to muž, lebo ženám nebolo povolené hrať. Sú tu výhrady, že prečo to nenapísala žena. No preto, že to napísal muž. Asi nemáme takú autorku, ktorá by to len takto vytiahla z rukáva. Možno teraz niekomu krivdím, ale ja som vlastne rada, že to napísal Lukáš. Myslím, že sa vie vcítiť do duše ženy.
Napriek tomu, že ste výrazná dramatická herečka, nemáte problém ani s polohami sebairónie. Máte nejaký návod na to, ako si udržať nadhľad?
Pozrite sa, život vás postupne oplieska. Najprv som bola veľmi veselé dievča. Mama mi vždy hovorila, že som bola veľmi vtipná, humorná a neviem čo. Potom vás oplieska život, máte deti, strašne veľa starostí, nič nestíhate, osprostievate, prestanete čítať, komunikovať s ľuďmi, varíte, vešiate plienky… Myslím, že som toho zažila dosť. Ale tento zmysel pre humor som mala vždy.
Aj napriek tomu, že ste sa stali stálou členkou SND, nikdy ste SKD a Martin neopustili. Čo pre vás znamená toto divadlo?
To sa ma každý pýta, že prečo nebývam v Bratislave. Som tam dva-tri dni a musím ujsť. Musím, pretože potrebujem byť zdravá, vyrovnaná. Človek zistí, kam patrí a kde je doma. A keď sa vraciam do Martina, cítim, že idem domov.
Za rozhovor ďakuje
Ivana Topitkalová