Divadelná reflexia ekologickej katastrofy a jej následkov na život človeka môže byť ozdravná pre pamätníkov a výstrahou pre budúce generácie. Príkladom toho je aj inscenácia Terra Apathy Divadla Pôtoň. O jej vzniku aj ambíciách divadla hovorí dramaturg Michal Ditte.
V rámci svojej tvorby sa Divadlo Pôtoň orientuje na dokumentárne divadlo, vďaka ktorému reflektuje pálčivé fenomény dneška aj nedávnej minulosti. Ako prebieha u vás hľadanie tém?
Skôr si myslím, že témy nehľadáme, ale že si témy nájdu nás. Pôsobíme v regióne, ktorý je bohatý na rôzne témy, či už maďarsko-slovenské, národnostné, migračné, alebo vysťahovalecké kvôli ekologickým katastrofám, aleb aj spriemyselňovaniu Československa za čias komunizmu.
Pre vaše divadlo je typická lokálnosť. Okrem umeleckej tvorby sa venujete aj rozširovaniu umenia k divákom „menej poučeným“ divadlom v mimomestských regiónoch. Čo vás vedie k tejto ambícii?
Asi najžiarivejší príklad takéhoto projektu sú aktivity Apel lokality. Putovali sme s drobnými performanciami, ktoré vychádzali z projektu Miracles, do úplne odľahlých dediniek. Vybranú skupinu obyvateľov sme rozdelili na dve polovice – jedna sa zúčastňovala performancií na základe malých workshopov, druhou boli diváci. Bol na to nadviazaný aj výskum SAV, keď sme skúmali zmeny vnímania umeleckej intervencie. Často sa stretneme s tézami, že ľudia nechodia do divadla, lebo sa im nechce cestovať do väčšieho mesta alebo na to nemajú peniaze. Počas našich projektov sme ale zistili, že majú k umeniu dešpekt, pretože sa obávajú „alternatívy“. Toto je myslím štart, ako s tým pracovať. Samozrejme, že to nevyriešime my v Bátovciach, ani nikto samostatne, ale musí to byť systémová operácia smerom k budovaniu si publika rôznymi inými nástrojmi.
Súčasťou festivalového programu je inscenácia Terra Apathy. Čo znamená tento názov?
Obec Horné Opatovce vznikala súbežne s kláštorom v Hronskom Beňadiku ako Zem opáta, čiže tam prichádza aj k latinskému pomenovaniu Terra Apathy. Pre nás to zároveň znamenalo – keď to poslovenčíme – aj príležitosť rozprávať o apatii, ktorá súvisela so situáciou v 50. rokoch 20. storočia, keď sa mnohí ľudia stavali k celému problému apaticky. Názov samozrejme odkazuje aj na našu predošlú inscenáciu Terra Granus, týkajúcu sa vysťahovania obyvateľov dedinky Mochovce, na ktorej základoch stojí jadrová elektráreň.
Scéne v tejto inscenácii dominuje mohutný objekt z káblov. Vytvorili ho výtvarníci Alex Zelina a Radovan Dranga, ktorí nie sú primárne divadelní scénografi. Ako vznikla táto spolupráca?
Divadlo Pôtoň poskytuje od roku 2009 rezidenčné umelecké pobyty rôznym tvorcom, či už zo Slovenska alebo zo zahraničia. Za tých x rokov sa nám v priestore premlelo množstvo umelcov a množstvo z nich s nami následne spolupracovalo. A to je jeden z tých prípadov, keď sa Alex a Radovan ocitli u nás na rezidencii so svojím projektom. Oslovilo nás to a práve v súvislosti s inscenáciou Terra Apathy sme považovali za šťastnú náhodu, že sa stretnú tieto dve poetiky.
Hlavnú os inscenácie tvoria sugestívne zvukové a hudobné obrazy, ktorých autorom je skladateľ a hudobník Michal Paľko. Mohol by si priblížiť proces tvorby tejto hudobnej kompozície?
Znovu musím začať tak, že Michal k nám prišiel na umelecký rezidenčný pobyt. Tým, že si Michal povedal, že preňho je to oratórium, celý princíp budovania hudobnej zložky koncipoval v tomto duchu. Vytvoril mnohovrstevnú skladbu, ktorú spolu s nami nazval industriálne eko-oratórium. Myslím, že niekde na začiatku tam figurovalo ešte „apokalyptické“. Vo výsledku je to veľká emocionálna nálož. Má toľko vrstiev, že tam človek nájde od folklórneho, cez industriálny až po náboženský motív.
Ako vnímajú túto inscenáciu diváci, vrátane bývalých obyvateľov Horných Opátoviec?
Obyvatelia Horných Opátoviec sú v súčasnosti už zrelí šesťdesiatnici až deväťdesiatnici. Od nich máme reakcie, že to, čo si pamätajú a čo prežívali, sa v performancii premietlo vo zvuku. V jeho naliehavosti a temnote. Myslím si, že ako každá inscenácia, aj táto má dva tábory – buď to diváci absolútne neprijmú alebo to až priveľmi glorifikujú. Inscenáciu sme zaradili do projektu Psota na Slovensku, v rámci ktorého voláme do Bátoviec študentov stredných a vysokých škôl na celodenné vzdelávacie podujatie a vždy po predstavení s nimi máme diskusiu. Boli u nás aj „pandemickí“ študenti, generácia detí a mládeže, ktorá nikdy nebola v divadle. Bolo pre nás čarovné, akým spôsobom si dokázali túto tému asociovať a rozkrývať. Usudzujeme, že to bolo práve vďaka hudobnej zložke.
Za rozhovor ďakuje
Alexandra RYCHTARČÍKOVÁ