To, že sa divadelní tvorcovia snažia vo svojich inscenáciách dosiahnuť syntézu zložiek, ako aj to, že sa divadlo zrodilo z ducha hudby, je v divadelných kuloároch známe. Absolútne prepojenie divadla a hudby prináša aj tvorba multitalentovanej umelkyne Andrey Bučko.
Si režisérkou, herečkou, dramaturgicky vedieš Štúdio Olympia Divadla Nová Scéna, ale najmä si skladateľkou a speváčkou. Je pre teba pri tvorivom procese niektorá z týchto zložiek prvoradá?
Pri tomto mi napadá – „dotyky a spojenia“, a to rôznych druhov umenia. Divadlo ma vie inšpirovať k hudbe a naopak, hudba k divadlu. Najviac inšpirácie a tvorivosti nachádzam však asi v hudbe.
Ako vnímaš skladanie hudby pre inscenáciu, ktorú nerežíruješ, a teda máš určenú režijnú predstavu? Je tam rozdiel oproti procesom, v ktorých si zároveň hudobníčkou aj režisérkou?
Je v tom veľký rozdiel. Samozrejme, keď režíruje niekto iný, tak nastáva absolútna inšpirácia a vzájomný dialóg. Mám to veľmi rada, lebo mi to otvára iné obzory. Keď robím hudbu k inscenácii, ktorú aj režírujem, tak pracujem s tým, čo mám vo svojom vnútri. Keď ale spolupracujem s iným režisérom, ktorý náhodou ešte aj vie rozprávať v obrazoch, vyslovene prinášajúcich pocity, tak to príde hneď a dokážem mať skladbu hotovú aj za päť minút (smiech). Ja totiž vždy najprv počujem melódiu.
Autorsky si hudobne spolupracovala s viacerými divadlami na Slovensku (napríklad Divadlo Andreja Bagara v Nitre, Teatro Colorato, Divadlo Ludus). V SND ste v Modrom salóne s Dominikou Kavaschovou pripravili inscenáciu Morena (2018), z ktorej ste následne vydali aj rovnomenný album. Ako prebieha u teba divadelný dialóg s ďalšími zložkami?
Bola by som veľmi rada, keby som mala možnosť skladať hudbu tak, že už vidím scénu a že ma inšpirujú aj situácie, ale tak to v divadle nie vždy funguje. Väčšinou musím hudbu zložiť vopred, takže si musím vytvárať obrazy sama. Ak ma niečo naozaj inšpiruje pri skladaní hudby v rámci divadla, tak je to samotný herec a koncept. Vtedy cítim, že moje typické hudobné postupy zrazu „odchádzajú“. Napríklad album Morena má vďaka prítomnosti Dominiky Kavaschovej úplne iný hudobný rukopis ako moje intímne veci. Tam súvisel rukopis, atmosféra aj celý tvorivý proces absolútne s hrou a osobnosťou herečky, s tým, že som vedela, aké hlasové možnosti má ona a aké ja. Keď skladám čisto pre seba, tak to ide prirodzenejšie – tak, ako to cítim a nijako sa neokliešťujem.
Žánrovo nájdeme v tvojej hudbe prvky jazzu, soulu, šansónu či slovenského folklóru. V čom má pre teba hudba divadelný potenciál a akú má pre teba v divadelnej inscenácii funkciu?
Veľa ľudí mi hovorí, že moja hudba je divadelná. To preto, lebo rozprávam o emóciách a príbehoch. V inscenácii závisí funkcia hudby od toho, ako si to predstavuje režisér. Dokáže byť hybným motorom, vie posúvať dej a aj ho podčiarknuť. Niekde vieme povedať viac vecí cez hudbu ako cez akciu. Veľa hercov mi hovorí, že keď počujú moju hudbu, tak im to prináša pocit, ktorý im pomáha v prežívaní situácie.
Na festivale Dotyky a spojenia si odohrala v prvý festivalový deň so svojou kapelou koncert z albumov Morena a Púšťam. Aký máš vzťah k tomuto festivalu?
Je to môj najobľúbenejší divadelný festival. Spája sa mi s prvým ročníkom na VŠMU a odvtedy sem chodím každý rok. Milujem to, že si môžem pozrieť na jednom mieste behom krátkeho času veľa skvostných diel z celého Slovenska a stretnem sa s kolegami aj priateľmi. Tento festival má pre mňa obrovskú charizmu, pretože vidno, že ho robia ľudia, ktorí ho majú radi.
Za rozhovor ďakuje
Alexandra RYCHTARČÍKOVÁ