festivalové recenzie

Idioti

SME KRAJINA: Príbeh ľudí, priehrady a času

Zapísaný spolok slovenských a českých bábkarov uvádza: Zbojník a Gašparko

Divadlo nie je muzeálna, pseudohistorická entita

(c) foto: Braňo Konečný

V súčasnosti tvorcovia stále viac siahajú aj po nedramatických predlohách. Nielen o tejto téme, ale aj o tom, kde je a kam sa vyvíja slovenské divadlo a herectvo vo vzťahu k slovu, klasike a dramatickosti uvažuje dramaturg Miro Dacho.

Celý rozhovor si môžete prečítať alebo vypočuť tu.

Cesty k divákům nejsou snadné 

(c) foto: Braňo Konečný

Spracovanie lokálnych malých dejín, cesta k divákovi či stav slovenského divadla sú témy, ktoré aktuálne rezonujú v slovenskom divadle, no aktívne sa o ne zaujíma aj česká dramaturgička Marta Ljubková.

Celý rozhovor si môžete prečítať alebo vypočuť tu.

3…2…1…!

Danka Popovičová, šepkárka

3. Troma slovami opíšte svoj pracovný deň v divadle

super, trošku stres

2. Uveďte dve slová, ktoré opisujú váš vzťah k festivalu Dotyky a spojenia

po prvýkrát

1. Povedzte jedno slovo, ktoré vám napadne ako prvé, keď sa povie „divadlo“

relax

Richard Sanitra, herec DJGT Zvolen

3. Troma slovami opíšte svoju inscenáciu

dokument našej povahy

2. Uveďte dve slová, ktoré opisujú váš vzťah k festivalu Dotyky a spojenia

máme sa

1. Povedzte jedno slovo, ktoré vám napadne ako prvé, keď sa povie „divadlo“

závislosť 

Roberta Chrťanská, študentka dramaturgie

3. Troma slovami opíšte svoj pracovný deň v divadle

pozerám, analyzujem, pripomienkujem

2. Uveďte dve slová, ktoré opisujú váš vzťah k festivalu Dotyky a spojenia

milujem ho

1. Povedzte jedno slovo, ktoré vám napadne ako prvé, keď sa povie „divadlo“

detstvo

Hodnotenie dňa

Tridsiate výročie rozdelenia Československa sa v slovenskom divadle nestalo témou roka. O to viac vítam koprodukčnú slovensko-českú inscenáciu Zbojník a Gašparko. Inteligentný humor Šimona Spišáka sa tu spojil s „drakovským“ vtipom a výsledkom je smiešna, komická, ba až satirická a národné neduhy karikujúca inscenácia. Za úvahu stojí, že kým cez českého protagonistu Kašpárka sa vysmieva najmä z trampských adventúr a „užvanenosti“, Jánošík je karikovaný najmä cez pátos a deklamatívnosť romantickej poézie.

Košická divadelná adaptácia von Trierových Idiotov priniesla predovšetkým tému slobody indivídua. Radosť mi prinášali oduševnené, energické herecké výkony plné hravosti. Pri opakovanom sledovaní inscenácie znovu (ba aj viac) oceňujem výkon Henrietty Rab a jej uchopenie a vytvarovanie dramatického oblúku postavy. Výborné, euforické, smiešne aj smutné, so silnou pointou!

Dokumentárna dráma s kafkovskou atmosférou, pri ktorej som sa cítila ako Jozef K. Taká bola zvolenská inscenácia Sme krajina, ktorá ma úplne ohromila. Také absurdné, také slovenské! Problémy krajiny, ekológie, tobôž téma symbiózy, v ktorej sa človek dnes cíti ako súčasť ekosystému, slovenské divadlo objavuje len veľmi pomaly. Totálne so mnou zarezonoval prehovor jedného obyvateľa Slatinky, ktorý bol v roku 1995 na rokovaní o stavbe vodného diela. To, čo my dnes len pomaly objavujeme cez esteticko-filozofické texty o postantropocéne, bolo tomuto človeku celkom jasné už pred vyše 25 rokmi: rastlinné a živočíšne druhy sú rovnocennou súčasťou krajiny ako človek, sme navzájom prepojení sieťou vzťahov, tak ako sme prepojení so zemou a krajinou. Potrebujeme sa navzájom, aby sme prežili. Navyše je to inscenácia divadelne veľmi pôsobivá, vystavaná s výrazným vizuálnym citom, jednoducho silný divácky zážitok. 

Zuzana Andrejco Ferusová, divadelná kritička

Otázka dňa

Aká je naša krajina po tridsiatich rokoch osamostatnenia?

Veronika Gabčíková (dramaturgička): To sa pýtate tej pravej – matka Češka, otec Slovák… Podľa môjho názoru sme ešte menší, ako sme boli. Ten náš piesoček je naozaj nesmierne malý. A v rámci divadla je to otázka zúženia fokusu. Všetci divadelníci sa tu viac-menej poznáme. Chýba diverzita. Obávam sa ale jednej veci, že vďaka samostatnosti ešte viac vzrástla naša hrdosť. Tak sa plieskame po vlastných chrbátikoch, no neporovnávame sa s ostatnými, nekonfrontujeme sa. Netvrdím, že táto konfrontácia musí byť nutne taká, že si človek odrazu povie: a budem robiť tak ako Poliaci alebo Nemci. No akékoľvek porovnanie, stret ideí, myšlienok, foriem, prináša novú kvalitu, lebo je inšpirujúci. Či už v negatívnom alebo pozitívnom zmysle slova. Zaručuje to určitý vývoj. Ale myslím si, že čím sme menší, tým viac sa uzatvárame. A to je teraz viditeľné. 

Miriam Kičiňová (riaditeľka Činohry SND): Na túto krajinu sa zatiaľ stále čaká. 

Frederika Kašiarová (herečka): Myslím, že sme nesamostatná krajina. Elena Knopová (teatrologička): Myslím si, že v porovnaní s ostatnými kultúrami sme krajinou dynamického vývinu. Keď to zoberieme cez divadlo – divadelné umenie u nás nemalo, čo sa týka profesionalizácie a inštitucionalizácie, až takú veľkú tradíciu alebo zázemie v spoločnosti. Treba si uvedomiť, že divadelníci zohrali a aj po roku 1989 stále zohrávajú veľmi významnú úlohu. Možno si tú zodpovednosť ani sami nie vždy uvedomujú a možno sa spoločnosť pozerá na predstavenia v medziach „tomu rozumiem, tomu nerozumiem“, alebo „to sa mi páči, to sa mi nepáči“, ale jednoducho ten diskurz sa niekam posúva. A okrem toho sme ešte krajina, nechcem to nazvať, že malých ambícií, ale áno, asi sme krajina malých ambícií… Niekedy naozaj viac kritizujeme, než uvažujeme o pozitívnych výzvach.

Spojenia s divákmi