„Dotyky a spojenia“ rôznych druhov umenia

(c) foto: Braňo Konečný

Celý rozhovor si môžete prečítať alebo vypočuť tu.

Udržateľnosť nie je limit, ale zdroj novej kreativity

(c) foto: Braňo Konečný

Celý rozhovor si môžete prečítať alebo vypočuť tu.

3… 2… 1…!

Slavko, vrátnik

3. Troma slovami opíšte svoj pracovný deň v divadle

Nech sú prázdniny! 

2. Uveďte dve slová, ktoré opisujú váš vzťah k festivalu Dotyky a spojenia

(veľa) roboty, (málo) zábavy 

1. Povedzte jedno slovo, ktoré vám napadne ako prvé, keď sa povie „divadlo“

ferman 

Matej Trnovec, režisér

3. Troma slovami opíšte svoju inscenáciu 

ťažká, prekvapivá, zvláštna

2. Uveďte dve slová, ktoré opisujú váš vzťah k festivalu Dotyky a spojenia

dlhý, vrúcny

1. Povedzte jedno slovo, ktoré vám napadne ako prvé, keď sa povie „divadlo“

prázdno

Veronika Briestenská, dramaturgička

3. Troma slovami opíšte svoju inscenáciu 

pokušenie, výzva, téma

2. Uveďte dve slová, ktoré opisujú váš vzťah k festivalu Dotyky a spojenia

nový, pozitívny

1. Povedzte jedno slovo, ktoré vám napadne ako prvé, keď sa povie „divadlo“

divák

Hodnotenie dňa

 V prípade Banskej Bystrice ma zaujalo to, že im asi po minuloročnej skúsenosti zachutilo autorské divadlo. Pravdepodobne sa im zdá, že vedia touto formou osloviť publikum zásadnejšie, a že sa v tom cítia lepšie aj samotní interpreti. Zároveň to slúži asi aj ako arteterapia, a to nie je hanlivé pomenovanie, pretože sa sami k tomu hlásia. Vyvstáva tu pre mňa zaujímavá otázka, ako hľadať hranicu medzi divadelným umením ako médiom a formou arteterapie. Čo sa týka inscenácie z VŠMU, ide o osobitý svet Mateja Trnovca, ktorý programovo už niekoľko rokov pracuje na koncepte svojej trilógie. V rámci nej chce vypovedať o svojom pohľade na svet, klásť si zásadné filozofické otázky a pokúšať sa prostredníctvom divadla na ne hľadať odpovede. V inscenáciách ide teda o pomerne odlišné princípy. Zatiaľ čo v prípade AU sa samotní interpreti stávajú hlavnými aktérmi a sú tými, ktorých výpovede sú do veľkej miery ústredím inscenácie, v prípade Trnovca ide skôr o to, že on má nejaký výklad sveta a tí, ktorí sa zúčastňujú inscenácie ako interpreti, slúžia jeho vízii. 

Miro Dacho, dramaturg

Hrubé čiary hýrili nápadmi a témami historických príbehov z rodín účastníkov. Achillovou pätou je finálnych pätnásť minút, keď sa herci sediac na zemi obkresľujú kriedou a hovoria o svojich personálnych traumách – smrť spolužiačky, sexuálne napadnutie starším mužom vo výťahu, odchod otca… Pôsobilo to mierne ako hra na city a zdalo sa mi, že si tým tvorcovia vykopávajú „vodnú priekopu“ pred kritikmi – ťažko sa rozpráva o niečom tak strašne osobnom. Inscenácia so všetkými symbolmi a metaforami o dekádach histórie Československa takúto alibistickú bodku nepotrebuje.

Tvorcovia Posledného pokušenia Krista si bodali dýku do boku vlastnou nerozhodnosťou ohľadom tónu výpovede. V Martine im „hrala do karát“ festivalová atmosféra a akési vážne publikum, keďže na škole na to publikum reaguje na satiru – miestami sa dá hovoriť o akomsi zvláštnom Life of Brian z paralelného vesmíru. Kolos nápadov, počnúc svetelnými zmenami, cez hudbu až po herecké uchopenie, zostáva stáť na pol ceste pred bodkou, keďže aj na diskusii po predstavení vyplynulo, že samotní tvorcovia nemajú zadefinované mantinely svojho konceptu a v podstate im záleží len na vypovedaní myšlienok. Kristovi tak chýba akýsi nadhľad a pridaná hodnota viacvrstvového čítania východiskových zdrojov. 

Laura Fedorová, študentská platforma

Otázka dňa

Do akej miery obmedzuje udržateľnosť kreativitu? 

Róbert Mankovecký (dramaturg): Skôr si myslím, že udržateľnosť môže umelcov vyprovokovať práve k väčšej kreativite. Veľa príkladov je aj z minulosti. Napríklad Divadlo na provázku celé osemdesiate roky malo rozpočet skoro nula, nemali z čoho vyrábať, robili s dvoma stoličkami, jednou lampou a urobili skvelé veci, bola to ich poetika. Z núdze cnosť, ktorá dopomohla vzniknúť niečomu kreatívnemu a veľmi zaujímavému. Takže naopak, udržateľnosť kreativitu obmedzovať nebude. A nemal by ani finančný nedostatok alebo vnútorná potreba, že musíme aktuálne takto ekologicky konať. Podľa môjho názoru tieto skutočnosti vyprovokujú umelcov k uvažovaniu a vytvoreniu niečoho jedinečného. 

Zuzana Galková (režisérka): Myslím si, že to súvisí skôr s ľudskou udržateľnosťou, s ekológiou tvorcov vo vzťahu k sebe samým. Podľa mňa sa bežne deje to, že tvorcovia samých seba recyklujú. Nemyslím si teda, že by udržateľnosť, tak ako je teraz vnímaná, bola zásadným obmedzením pre tvorcov. Ľudská udržateľnosť je väčšie obmedzenie než čokoľvek iné. 

Martina Mašlárová (dramaturgička): Udržateľnosť do istej miery obmedzuje kreativitu, lebo divadlo je druh umenia, ktorý vie byť aj veľmi opulentný a kreativita vie byť nedozerná. Na Slovensku ešte nie v takom rozsahu, lebo sme obmedzení technikou a najmä rozpočtom. Ale akonáhle ideme do západných divadiel, tak tam vidíme koncepcie, ktoré sú extrémne nákladné a materiálovo náročné. Keby sme sa toho vzdali a povedali si, že nebudeme robiť tento druh divadla, tak by sme asi prišli o mnohé technicky náročné, výpravné inscenácie. Preto si myslím, že je to v tomto smere obmedzenie, ale zároveň to môže byť výzva hľadať iné riešenia a možnosti, ako napríklad nanovo využiť materiál, ktorý už bol niekde spracovaný. Taktiež je potrebné otvárať túto tému udržateľnosti a využiť ju v náš prospech, stanoviť si ju ako možnosť.

Lukáš Brutovský (režisér): Udržateľnosť by mohla kreativitu v dobrom slova zmysle motivovať. My sme napríklad túto sezónu v Slovenskom komornom divadle robili tri veci v jednom priestorovom riešení a myslím si, že nám to prinieslo zaujímavé podnety a nové originálne kombinácie, čo som vnímal ako veľmi pozitívnu vec.

Spojenia s divákmi