0
(c) foto: Braňo Konečný
Takmer storočná výpoveď o povahe slovákov je stále aktuálna v tvorbe dramatika Jána Palárika, ku ktorej sa vracia trnavské divadlo s rovnomenným názvom. Túto emblémovú postavu dejín slovenskej dramatickej tvorby stvárnil herec Michal Jánoš cez ľudský portrét obyčajného človeka so všetkými jeho slabosťami.
(c) foto: Braňo Konečný
Režisér Marián Amsler je jedným z najvýraznejších režijných osobností strednej generácie. Okrem mnohých úspešných inscenácií v kamennom divadle vytvoril aj viaceré inovatívne, vizuálne bohaté tituly aj na slovenskej nezávislej scéne.
Barbora, čašníčka
3. Troma slovami opíšte svoj pracovný deň v divadle
slzy, krv, pot
2. Uveďte dve slová, ktoré opisujú váš vzťah k festivalu Dotyky a spojenia
zábava, robota
1. Povedzte jedno slovo, ktoré vám napadne ako prvé, keď sa povie „divadlo“
žúr
Andrej, manažér prevádzky a obchodu
3. Troma slovami opíšte svoj pracovný deň v divadle
stále zvoniaci telefón
2. Uveďte dve slová, ktoré opisujú váš vzťah k festivalu Dotyky a spojenia
dlhé, vzrušujúce
1. Povedzte jedno slovo, ktoré vám napadne ako prvé, keď sa povie „divadlo“
emócia
Adrián a Simona, herec a herečka AU BB
3. Troma slovami opíšte svoju inscenáciu
zvrhlá, otvorená, dynamická
2. Uveďte dve slová, ktoré opisujú váš vzťah k festivalu Dotyky a spojenia
horúco, príjemne
1. Povedzte jedno slovo, ktoré vám napadne ako prvé, keď sa povie „divadlo“
katarzia
Hlavný festivalový program sa začal predstavením Divadla Petra Mankoveckého Nikdy navždy. Bol to smutný začiatok, pretože to je jedna zo základných emócií, ktoré herci divákom sprostredkovali. Smútok, melanchólia, osamelosť… Postavy sú uzavreté v chladnej kovovej klietke, ktorú preliezajú a hľadajú si svoje miesto. Túžia po blízkosti, ale vzápätí ju odmietajú. Napriek tragikomickým výstupom Edity Borsovej ako starnúcej herečky, sa nemôžem zbaviť pocitu, že s touto generáciou nie je všetko v poriadku.
Otváracie predstavenie z Divadla Jána Palárika v Trnave Palárik (a to jeho teátro) prinieslo veselšiu náladu, no hlavná postava takisto bojovala s vnútornou melanchóliou a skepsou. Palárik je podľa režiséra Jakuba Nvotu nenápadný inovátor, ktorý sústavne naráža na intelektuálne limity svojho okolia, a preto sa mu nedarí presadiť nijaké reformy. Keby inscenácia nebola prerušovaná pesničkami, azda by som z nej mala rovnaký pocit ako z Nikdy Navždy.
Dária Fojtíková – Fehérová, teatrologička
V posledných rokoch tvorbu študentov a študentiek z Banskej Bystrice na festivale reprezentovali predovšetkým autorské projekty, ktorých témy boli ich kolektívnou výpoveďou. Po prvej tohtoročnej produkcii z pôdy Akadémie umení Hrubé čiary – true story, ktorá tiež patrí do tejto kategórie, však študenti a študentky tretieho ročníka odohrali inscenáciu dramatického textu Hry pre dospelých. Text poľského dramatika obsahuje množstvo tém – tie síce nadväzujú predovšetkým na poľský kontext, no cudzie nie sú ani ostatným krajinám (nielen) v strednej Európe. Ich frekvencia však môže mať za následok len enumeratívne vymenovanie, vďaka ktorému sa problémy predstavia, no hlbšie sa už neanalyzujú – to môže budiť dojem ich splošteného vnímania. Priestor kúpeľne, do ktorého tento priestorovo ťažko uchopiteľný text tvorcovia a tvorkyne zasadili, sa ukázal ako funkčná metafora každodenného života, uzatvorenia sa pred svetom či očistenia sa od očakávaní spoločnosti, ktoré vedú k vnútornej neslobode a pretvárke.
Šimon Frolo, študentská platforma
Čo je vaše divadelné „nikdy“ a čo „navždy“?
Marek Godovič (teatrológ): Divadelné nikdy… Niekedy sú cesty za divadlom nevyspytateľné. Pamätám si, že by som nikdy nešiel do divadla, hlavne v Poľsku, a ešte stopom, čo som plánoval pred niekoľkými rokmi. Na to predstavenie som ale nikdy neprišiel, a to som o ňom písal diplomovku. A divadelné navždy… Keď sa dostanem na miesto, pričom som si vopred povedal, že tam nejdem, pretože cesta je zarúbaná časovo alebo vzdialenostne, tak mám väčšinou mám pocit dobrého divadelného zážitku a ten si potom pamätám navždy.
Katarína Grega Nedelská (scénografka): Pre mňa divadelné „nikdy“ asi neexistuje. V divadle sa, myslím, dá všetko. Keď máš pre divadlo cit, vkus a chceš divadlom niečo povedať, tak sa, podľa mňa, v ňom dá urobiť všetko. Divadelné „navždy“ – aby bolo divadlo navždy pre všetkých, od nula po deväťdesiatdeväť.
Michal Hába (režisér): Nikdy neviem a navždy Volksbühne.
Eva Pavlíková (herečka): Bez chuti, vône a zápachu nikdy. Navždy so srdcom a láskou.
STANO A ZLÁ NOHA, DIVADLO LUDUS
Bolo to celkom v pohode. Páčilo sa mi, že tam bol Lacko z Hornej Dolnej.
(Šimon, 14 rokov)
Super! Bolo to oveľa lepšie ako ostatné predstavenia, ktoré som videla.
(Alexandra, 13 rokov)
Bolo to úžasné! Fakt som si to veľmi užila, herci boli super a bolo to veľmi profesionálne.
(Simona, 12 rokov)
NIKDY NAVŽDY, DIVADLO PETRA MANKOVECKÉHO
Úžasné! Tí mladí ľudia majú obrovskú energiu a sú neskutočne šikovní!
(Mária, obchodníčka)
Podľa mňa to bolo veľmi osobné a to sa mi na tom páčilo. Tých moderných aj anglických výrazov tam bolo na mňa až moc. Myslím si, že keď na to pôjde nejaký starší človek, tak môže byť v niektorých momentoch stratený.
(Richard, študent herectva)
Oceňujem tú zmes pocitov. Bolo to fascinujúce. Aj to, ako vedia všetko vyjadriť tancom.
(Anna, právnička)
PALÁRIK (A TO JEHO TEÁTRO), DIVADLO JÁNA PALÁRIKA V TRNAVE
Inscenácia bola mimoriadne náročná ale veľmi aktuálna. Ešte z nej spracovávam veľmi silné zážitky, ale myslím si, že ju treba určite vidieť.
(Dagmar, podnikateľka)
Bola to dosť náročná hra, ale myslím si, že z hľadiska histórie nám to dáva veľa, aby sme pochopili, ako to bolo s Palárikom.
(Iveta, podnikateľka)
tím 
