festivalové recenzie

Inakosť ma bytostne zaujíma

(c) foto: Braňo Konečný

V rámci sekcie Junior sa v prvý festivalový deň predstavili aj študenti a študentky Vysokej školy múzických umení v Bratislave s inscenáciou Equus v réžii Kateřiny Quisovej. Inscenácia otvorila otázky viery, sexuality a inakosti, a to za využitia prostriedku live cinema.

Celý rozhovor si môžete prečítať alebo vypočuť tu.

spojenia s divákmi

dotyk s dotykmi

V rámci bonusového programu sa v pondelok na festivale predstavilo Divadelné centrum s autorskou dokumentárnou inscenáciou Nahlas. Doobedie patrilo aj vzdelávaciemu workshopu Rozhodovanie a aj prvej časti workshopu nezávislého zoskupenia Odivo Od telesnosti k materiálu a späť. Večer zakončil koncert Biológia politika – Fouché!!!, ktorý oživil piesne zderniérovanej inscenácie SKD Martin. Príjemná atmosféra koncertu sa o pár minút neskôr „prehupla“ do neplánovaného prídavku v podobe niekoľkých piesní, nielen z ďalších inscenácií repertoáru SKD Martin.
Michaela HRIŇOVÁ

hodnotenie dňa

Prvý festivalový deň už tradične patril mladému divákovi – a vo viacerých prípadoch aj mladým tvorcom a tvorkyniam. Ráno sme začali s apelatívnou inscenáciou Nahlas v réžii Jána Šimka, ktorá násťročné publikum oslovovala veľmi konkrétne, možno až tézovitým odkrývaním ekologických tém. Verme, že mládež bola schopná to prijať.
Skrytý zmysel Adriany Totikovej upriamil pozornosť na dôležitosť slobody. Akadémia umení ponúkla inscenáciu Nakúpené, ktorá pôsobila ako akási arteterapia jedného hereckého ročníka. To nebolo na škodu, aj keď ako nezainteresovaní diváci sme cítili najmä úžasnú chuť hrať a tvoriť, menej už obsah jednotlivých osudov.
Deň uzavrela VŠMU ich interpretáciou hry Equus. Pozornosť bola upriamená na prirodzenú pudovosť a inakosť, ktorú nám ukázali kvalitným herectvom a modernými divadelnými prvkami. Po oboch posledných inscenáciách sme diskutovali s tvorcami. Diskusie budú prebiehať celý týždeň a rád vás na nich uvidím. Pokiaľ sa bude celý festival niesť v duchu prvého dňa, je jasné, že sa máme na čo tešiť – nielen na kvalitný program, ale hlavne na rozporuplné diskusie vo večerných hodinách.
Max Sobek, divadelný režisér a moderátor študentskej platformy

Tohtoročné Dotyky a spojenia otvorila sekcia Junior v už tradičnom poradí. Ako prvá sa predstavila Akadémia umení z Banskej Bystrice. Tentokrát na festival priniesli inscenáciu Nakúpené, ktorá vznikla pod režijným vedením Jána Luterána a je podľa ich vlastných slov autentickou spoveďou dvanástich študentov.
V svietiacich batôžkoch na javisko priniesli nielen svoje problémy a túžby, ale aj svoje roly (dcéra, žena, herec, syn, kamarát…), s ktorými sa potýkajú počas života. Pripomenuli nám, že nikdy nevieme, čo má človek v tom svojom batôžku už „nakúpené“, a preto by sme sa mali správať citlivo ku každému človeku.
O citlivom prístupe k jedincovi bolo aj druhé predstavenie dňa, Equus študentov Vysokej školy múzických umení v Bratislave, ktoré zas poukázalo na krehkosť ľudskej duše a to, čo sa z nej môže stať, keď s ňou iní zle zaobchádzajú či manipulujú.
Tamara Vajdíková, študentská platforma

otázka dňa

Poučiť alebo zaujať? Aká je úloha divadla pre mladých?

Ján Luterán (režisér)

Vždy, keď sa takto otázka vyhraní, tak je možné, že ani jedno. Ale tiež by som to nešpecifikoval iba pre mladých. Úloha divadla, o nej by sa dalo hovoriť ako takej. Čo všetko je úloha divadla? Tak toho je asi fakt veľa. Môžeme začať od psychohygieny, ale to najhlavnejšie je to, čím človek je ‒ tvorivou bytosťou a divadlo je forma umenia, ktorá mu to umožňuje. Dovoľuje mu vyjadriť sa na nejakú tému cez pohyb, svetlo, hudbu, zvuk, emóciu, vzťahy. Divadlo obsahuje všetko. Ak by ste chceli mladého diváka poúčať, tak to je veľmi citlivé. Keby som si mal vybrať ja, tak si vyberiem skôr zaujať ako poučiť.

Barbora Mináriková (dramaturgička)

Myslím si, že mladí diváci vytvárajú pre nás priestor, aby sme si získali publikum v dlhšom časovom horizonte. Je to veková hranica, ktorú potrebujeme zachytiť. Ak ju nezachytíme a neprivedieme do divadla, tak nebudeme mať ďalšie generácie publika. Je možno na mieste uvažovať, že umelci majú niekedy pocit vlastnenia pravdy a svoje publikum musia automaticky poúčať. Malo by však ísť o obojstrannú komunikáciu, konfrontáciu. Divadlo tak otvára celospoločenskú diskusiu a tým pádom spĺňa aj svoje poslanie – robiť spoločenské zmeny. Tie sa ale musia diať na oboch stranách. V prípade tínedžerského publika je to ešte silnejšie, potrebnejšie. Treba mu ukazovať spoločenské vzory, otvárať otázky a nie len ho mentorsky poúčať, pretože tam automaticky narazíme na stenu. Diváci v tínedžerskom veku sa zablokujú a nebudú chcieť nad vecami premýšľať. Dôležitá je diskusia, učiť ich, o čom je divadelná forma, že je to živý kontakt, ktorý sa dokáže veľmi rýchlo dynamicky meniť. Priviesť ich k poznaniu, že tí herci tam prichádzajú len raz, konkrétne pre nich a v tom je to špecifikum, ktoré by malo byť pre nich zaujímavejšie ako napríklad film.

Paulína Grolmusová (študentka kulturológie)

Témy, ktoré riešia mladí ľudia, by malo otvárať študentské divadlo. Či už je to politika, otázky rovnosti, feminizmus, rasizmus, alebo celkovo globálne témy. A to hlavne z toho dôvodu, že keď mladí komunikujú s mladými, tak to všetko dokáže publikum aj lepšie prijať. Možno si ten názor vedia zobrať skôr od rovesníkov ako od dospelých ľudí v divadle.

Jaroslav Voľanský (dramaturg)

V súčasnom slovenskom divadle by sa „poučiť a zaujať“ malo skĺbiť. Poúčania mladých ľudí veľmi nezaujímajú, keďže divadlo považujú skôr za konzervatívne umenie. Nie sú si vedomí toho, aké nové impulzy prichádzajú zo zahraničia na slovenské javiská. Zaujať ich je druhá vec, preto je „poučiť a tiež zaujať“ ideálna cesta. Musíme však nájsť takých tvorcov na Slovensku a určite ich v tomto type tvorby podporovať.